Anastasiya Kuzmina, „po našom“ Anastázia Kuzminová. Alebo, skrátene, Naša Nasťa. Športovkyňa s nepopierateľnou charizmou. Všetci poznáme jej životný príbeh, v ktorom jej niektorí ublížili, iní pomohli. Ona sa tým druhým dokázala odvďačiť najviac, ako sa dalo. Pre Slovensko vybojovala medaily na najvyššom fóre, vrátane troch najjagavejšieho lesku pod olympijskými kruhmi. Stala sa vzorom pre mladých, možno aj pre niektorých skôr narodených ľudí. Žiaľ, ukázalo sa, že pre niektorých z nás je to málo. Konkrétne pre tých, ktorí od nej požadovali, aby sa na sociálnych sieťach sa verejne postavila proti napadnutiu Ukrajiny Ruskom. Odpovedala statusom, ktorého obsah sa ale niektorým máli. Vraj má mať odvahu, vraj by sa ako osobnosť mala vyjadriť jasne. Chcú od nej, aby „prstom poukázala“ na pôvodcu zla, teda na Vladimíra Putina a odsúdiť vpád Goliáša na územie Dávida. Odsúdenie vojny ako takej im nestačí – lebo, ako argumentujú: Nasťa je osobnosť. Našiel sa aj taký, čo kladie otázku: Čo je to za človeka? A hneď si odpovedá slovami: „To, čo predvádza, môžeme dekódovať ako strach, ale aj súhlas s konaním Putina.“
A práve,diskutér poukazujúc na strach si neuvedomuje, že nie každá žena musí byť ako Jana z Arku. A dokonca ani každý muž nie je odvážnym bohatierom formátu Ilja Muromec. A ktovie, či by ním bol aj on, keby sa ocitol v nevďačnej pozícii Nasti. Akoby nevedel pochopiť, že každý človek je iný. Možno práve strach – o seba, o deti, manžela, o blízkych príbuzných stále žijúcich v Rusku, to je to, čo Nasti bránilo napísať niečo takpovediac natvrdo.
Môj názor: Nesúďme Nasťu iba jediným uhlom pohľadu…
Zatiaľ žiadne komentáre