Informácia z kuchyne prvoligového HC Prešov o angažovaní trénera Ľubomíra Hurtaja (na fotografii) nie je žiadnou novinkou. Zato prvý tréning v novom pôsobisku sa udial len pred niekoľkými desiatkami hodín. Do metropoly Šariša sa vracia po 28 rokoch (oficiálny názor klubu vtedy znel HK Dragon Prešov). Jeho krátke hosťovanie v závere sezóny 1995/96 bolo témou prvej otázky. Potom nasledovali ďalšie…
Po Topoľčanoch a Nových Zámkoch je Prešov tretím klubom, v ktorom ste hrávali a neskôr aj trénovali. Špecifikom je prvý z menovaných klubov, keďže ste pod Tríbečom vyrastali. V drese drakov ste zasa po prvýkrát v kariére vykorčuľovali na extraligový ľad. Aké sú spomienky na toto obdobie?
Netrvalo dlho a navyše to bolo už poriadne dávno. Pamätám si, ako som pricestoval z Topoľčian do Prešova vlakom, výstroj som mal so sebou. Priznám sa, že som bol dosť nervózny, nepokoj v mysli znásobovala skutočnosť, že hneď v prvom zápase sme hrali proti bašte slovenského hokeja. V Humennom sme sa stretli s Trenčínom, na ktorého súpiske figurovali mená ako Oto Haščák, Jánoš a ďalší. Hoci sme prehrali, vraj som v premiére nesklamal, čo ma potešilo. No a už v nasledujúcom dueli proti Popradu sa mi podarilo streliť môj prvý gól v najvyššej súťaži. Takže, spomienky nie sú zlé, jedinou chybou bolo, že sa nám vtedy nepodarilo zachrániť. Mne sa hneď na to naskytla možnosť pokračovať v kariére v slovenskej elitnej spoločnosti, keďže záujem prejavila Spišská Nová Ves a ja som súhlasil.
Bola možnosť (alebo skôr čas) po odchode z Prešova sledovať, ako sa bývalým spoluhráčov darí či nadarí na slovenskej hokejovej scéne?
Keď som hrával na Slovensku, informácie sa ku mne dostávali, keď v zahraničí, skôr nie. No nedalo sa nevšimnúť si situáciu, keď sa tunajší zimák rekonštruoval, na problémy, ktoré tu boli, ako sa s nimi museli vypriadavať predovšetkým mládežníci. Dnes sú tie najvážnejšie našťastie minulosťou.
Na kávu je ešte asi priskoro, no nejaké náhodné zvítania ste asi po príchode na zimný štadión pod Kalváriou zažili.
Je to ako hovoríte. Dva dni po vystúpení z auta robím len tie najdôležitejšie veci a asi to tak ešte určitý čas bude. No nejaké náhodné stretnutia sa udiali, spomeniem napr. pána trénera Křemena, ktorého si z tých čias pamätám.
Je pre vás, ako mladého ambiciózneho trénera, motiváciou vaša úspešná hráčska kariéra? Lebo, boli a aj sú osobnosti, ktorí vynikli najprv na ľade a potom aj na striedačke. Do akej miery by ste sa chceli priblížiť úspechom, ktoré ste dosiahli medzi mantinelmi?
V prípade hráčskej kariéry je to jednoduchšie. Ak máte v sebe potenciál na potrebnej úrovni, väčšinou hrávate v kvalitných mužstvách a úspechy sa dostavia skôr. No je to predovšetkým vaša zásluha, lebo ste na sebe pracovali a pracujete. V prípade trénerského chlebíka je to v mnohom iné, debaty na túto tému by sa dali viesť poriadne dlho.
Na prvom tréningu ste mali k dispozícii 26 korčuliarov plus trojicu brankárov. Rezonujú mená Marcel Haščák, Vladimír Mihálik, Jakub Suja… Koľkých hráčov, o ktorých si myslíte, že sa o nich budete môcť oprieť na ľade i v kabíne, by ste narýchlo narátali?
Bola by z nich určite viac než len jedna päťka. Na druhú najvyššiu súťaž sa tu zišla nadštandardná kvalita. Tú však bude treba potvrdiť a dokázať v nasledujúcich dňoch, týždňoch. Je to práve na tých chlapcoch, či svoje osobitné úlohy splnia – a či dokážu v prípade potreby potiahnuť aj ostatných.
Tie slová už boli vyslovené, cieľom je vraj postup do extraligy…
Áno, bavme sa o najvyšších cieľoch, no nie neustále a dookola. Netreba chodiť s bubnom na zajace, niekedy sa to nevyplatí. Sezóna je dlhá, najprv treba k spokojnosti zvládnuť základnú časť a potom príde play off, v ktorom sa rozhodne o víťazoch a porazených.
Na záver… V Prešove určitý čas hosťoval aj váš mladší brat Peter. Je v súčasnosti hokejovo činný?
Keď som trénoval v Topoľčanoch, robil kustóda v A mužstve. Potom si dal pauzu, no v nasledujúcej sezóne sa chce k tejto práci, ktorá ho baví, znova vrátiť.
Vás a brata priviedol k hokeju otec Ľubomír, bývalý hráč a tréner. Ako je to s vašimi potomkami?
U mňa je to tak z dvoch tretín. Najstarší syn oblieka dres juniorov Slovana Bratislava, desaťročný hráva za žiakov Topoľčian. Najmladší má štyri roky a vraj chce byť futbalistom. Nevadí, trocha zmeny neuškodí. Petrov syn hráva hokej za žiakov Topoľčian.
Zatiaľ žiadne komentáre