Ako asi desaťročný chlapec, teda niekedy okolo roku 1977, som sledoval švédsky (tuším 6-dielny) film Čestné modré oči. Samozrejme potajme, lebo bol s hviezdičkou, teda mládeží neprístupný. Priznám sa, hneď na začiatku, počas titulkov, ma inšpirovala kreslená postavička ženy, ktorá sa prezliekala z ľudskej kože do myšacieho kožúška, no v jednom momente bola nahá a to bolo to, prečo som v Prešovských novinách v rubrike o televíznom programe študoval, v ktorý deň a kedy by som sa mal pod zámienkou nejakej činnosti zdržiavať v obývačke a jedným škuľavým očkom sledovať televíznu obrazovku. Z deja si už toho veľa nepamätám, akurát, že mladá pohľadaná dáma sa „živila“ kadejakými spôsobmi, okrem iného kradla šperky a bižutériu, ukrývala ich na strome v hniezde nejakého vtáka a peniaze mala zasa schované vo vymetacom otvore komína. Jedného dňa ale dom, v ktorom bývala v podnájme, zhorel. A s ním aj jej bankovky. Bola z toho poriadne sklamaná. A to je všetko, čo sa mi aj po 45 rokoch uložilo v mozgovej kôre. A prečo o tom vlastne píšem? Nuž, priznám sa, skoro vždy keď je nejaká príležitosť konverzovať s nejakou dámou s modrými očami, obrátim debatu na ne a nezabudnem v nejakej súvislosti povedať, že sa pozerám do čestným modrých očí. A potom krátka rozprava o tom, prečo jej to vlastne hovorím a… Roky, rokúce mi to vychádzalo, dámam ten film nič nehovoril, rady si vypočuli moju story z detstva. Až naposledy, pri jednej situácii som vyslovil „formulku“ Čestné modré oči, na čo ona povedala: „A viete, že si pamätám na televízny seriál s takým názvom?“ Udalosť dňa bola na svete, súvisela s mojimi spomienkami na rodičov, detstvo, na starý elektrónkový televízor…
Zatiaľ žiadne komentáre